Emigrácia

a medziľudské vzťahy

Emigrácia v Československu často ovplyvňovala životy rodiny, ktorá v krajine zostala. Problémy v zamestnaní, pri prijímaní na školy či sledovanie neboli výnimkou. Ďalšou vrstvou je však aj vplyv na esenciálne medziľudské vzťahy. Ako sa na nich podpisovala emigrácia?

Ľudia odchádzali s vedomím, že blízkych už nikdy neuvidia. Boli to osobné tragédie. Mnohých rodinných príslušníkov podozrievali, sledovali, vypočúvali. Ľudia sa síce po roku 1989 stretli, no roky odlúčenia im už nikro nevráti. I toto je svedectvo o nedemokratických režimoch a o ich nehumánnosti. Oni totiž dávajú do popredia záujmy štátu nad záujem občanov, ale v skutočnosti ide záujmy mocenských skupín a záujmy štátu sú im ukradnuté. Dnes si to nevieme predstaviť, aké je, keď sa štát pletie do vášho osobného života. Nemôžete sa stretnúť s blízkymi a ani s nimi komunikovať. I dnes je to realita v niektorých krajinách - ako príklad uvediem Bielorusko, odkiaľ odišli mnohí ľudia práve po protestoch v roku 2020 a ich príbuzní sú za to perzekvovaní.

Dnes si to nevieme predstaviť, aké je, keď sa štát pletie do vášho osobného života. Nemôžete sa stretnúť s blízkymi a ani s nimi komunikovať. I dnes je to realita v niektorých krajinách - ako príklad uvediem Bielorusko, odkiaľ odišli mnohí ľudia práve po protestoch v roku 2020 a ich príbuzní sú za to perzekvovaní.

To je ozaj ťaživý problém. Osudová dilema medzi osobnou slobodou a sebarealizáciou a vystavením svojich blízkych perzekúciám. Tí, ktorí zostali sa ocitli ešte vo väčšej pasci, nemohúcnosti, ako nahí v tŕní vystavení mnohorakým molestovaniam režimu. Komunisti ich zväčša vyhodili z práce, obmedzovali ich umelecký rozlet ako napr. herca Palúcha, ich deti nemohli študovať, znižovali im platy, nikdy sa nedostali na dobrú dovolenku. „Pozostalí“ po emigrantoch, ktorí mimochodom boli vyhlásení za zločincov boli v istej rozpoltenej situácii. Ich priatelia ich podporovali, schvaľovali odpor proti režimu aj formou emigrácie, no na druhej strane sa stávali občanmi druhej kategórie. Mohli pociťovať ľútosť nad svojim nimi nezavinenom stave, mohli sa hnevať na „šťastnejšieho“ emigranta, mohli naňho aj nadávať. Režim sa z toho škodoradostne smial a pridával im ďalšími obmedzeniami. Ťažko ich súdiť, všetky prípady sú individuálne, ale ak potenciálnemu emigrantovi nešlo o život či dlhoročný žalár, vediac aký je režim odplaty, mali myslieť na dôsledky svojich činov na v podstate nevinných, ktorí nenašli odvahu ujsť zo zadrôtovanej krajiny. Príklad saleziánskeho kňaza Antona Srholca, ktorý si odtrpel bezmála 10 rokov v uránových lágroch a ktorý s neskôr vrátil z Ríma do čerstvo okupovanej vlasti po roku 1968, lebo chcel slúžiť ľuďom a najmä nechcel vystaviť svoju rodinu prenasledovaniu, je na vážne zamyslenie.

Tí, ktorí zostali sa ocitli ešte vo väčšej pasci, nemohúcnosti, ako nahí v tŕní vystavení mnohorakým molestovaniam režimu. Komunisti ich zväčša vyhodili z práce, obmedzovali ich umelecký rozlet ako napr. herca Palúcha, ich deti nemohli študovať, znižovali im platy, nikdy sa nedostali na dobrú dovolenku.

Už samotné rozhodnutie, či emigrovať alebo zostať, sa lámalo práve na vzťahových otázkach. Ľahšie sa odchádzalo tým, čo nemali rodinné záväzky, na druhej strane nemali v zahraničí oporu, blízkeho človeka. Mnohí neodišli, lebo nechceli opustiť rodinu, rodičov, priateľov, cítili záväzok voči príbuzným. Niektorí odišli bez rozlúčenia a to z rôznych dôvodov (nechceli komplikovať situáciu druhým, udržovali úmysel odísť v tajnosti aby sa neprezradili a pod.) Tak sa do esenciálnych vzťahov premietala otázka dôvery a nedôvery, často skúšaná a niekedy prinášala sklamania. Do každého príbehu emigrácie vstupujú vzťahy a otázka ako sa vysporiadať s nimi. Nesloboda prinášala so sebou aj neslobodu v komunikácii. Strach telefonovať s blízkymi v zahraničí, tajné odkazy a stretávanie v Budapešti, výčitky, že niekto odišiel a niekto zostal. Situácia emigrantov nebola vždy ideálna, napriek tomu, že boli prijatí v cudzine, vybudovať si nové priateľské či pracovné vzťahy nebolo jednoduché. Tí čo zostali doma, často nevideli a nepoznali problémy života v emigrácii.

Mnohí neodišli, lebo nechceli opustiť rodinu, rodičov, priateľov, cítili záväzok voči príbuzným. Niektorí odišli bez rozlúčenia a to z rôznych dôvodov (nechceli komplikovať situáciu druhým, udržovali úmysel odísť v tajnosti aby sa neprezradili a pod.)

Ľudia odchádzali z Horného Uhorska masívne najmä na konci 19. a začiatku 20. storočia. Nielen v rámci strednej Európy, ale najmä do zámoria. V prípade migrácie do USA sa v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia dokonca zaradili v relatívnom vyjadrení medzi najvýznamnejších migrantov. V USA sa začleňovali pomerne pomaly. Súviselo to s celkovou vzdelanosťou a kultúrnou úrovňou. Často boli stigmatizovaní a odmietaní - nazývali ich pejoratívne „Hunkier“. V pomyselnej rade príležitostí sa zaraďovali na koniec a menilo sa to pomaly. V známom latimerskom masakri boli protestujúci robotníci - väčšinovo Slováci dokonca postrieľaní. Iný charakter mali migračné vlny po roku 1948 a najmä po roku 1968, keď odchádzala skôr dobre vzdelaná vrstva spoločnosti. Títo ľudia sa v hostiteľských krajinách začleňovali do spoločnosti rýchlo a veľmi dobre. V súvislosti s prijímaním migrantov na Slovensku po roku 1989 sa skúsenosti s prijímaním Slovákov v zahraničí prejavili iba veľmi málo. Mierne sa to mení iba v súvislosti s migráciou Ukrajincov v posledných mesiacoch, ktorí utekajú pred vojnou. Súvisí to s mnohými faktormi. Je to spôsobené celkovou nízkou inkluzivitou k akejkoľvek inakosti na Slovensku ako stále pomerne tradičnej a kmeňovej spoločnosti. Taktiež je za tým sebapercepcia Slovákov, že sú chudobní a nemôžu si dovoliť pomáhať a tiež presvedčenie, že Slovensko je natoľko nezaujímavá krajina pre migrantov, že ich príchod nie je prirodzený a musí byť niekým organizovaný.

Migračná skúsenosť je zdieľaná. Niektorí ani nemusia odísť a čerpajú skúsenosti od tých, ktorí sú vystavení efektom migrácie a najmä integrácie do hostiteľskej krajiny.