Vyhrážky smrťou ju dohnali k úteku

Komunisti ju roky prenasledovali pre emigráciu súrodencov. Aby sa ich striasla, menila zamestnanie i bývanie. Roky sa vyhrážali aj jej deťom, ktoré v škole na vlastnej koži okúsili šikanu zo strany učiteľov.Po nekonečných obavách sa Júlia Ševčíková spolu s manželom Mariánom rozhodli emigrovať do Spojených štátov. Na oko dovolenka pri Jadrane sa úspešne skončila za veľkou mlákou. Odvážny plán úteku so štyrmi malými deťmi, z ktorých najmladšie malo tri roky, však nemal šťastný koniec.Radosť zo slobody prekazila ťažká choroba, ktorá sa krátko po páde režimu v Československu stala 38-ročnému Mariánovi osudnou. I pre ňu Júlia túžila po domove, kam sa začiatkom 90. rokov vrátila.

Pohroma pre odchod súrodencov

„Žili sme relatívne pokojný život. Pohroma nastala po roku 1969, keď moji dvaja súrodenci emigrovali do USA,“ začína rozprávanie Júlia Ševčíková. V čase, keď jej súrodenci utekali z Československa, mala rok pred maturitou.

Vážnosť situácie si neuvedomovala a život prirodzene plynul ďalej. Zlom nastal až týždeň predtým, než mala skúšku dospelosti na strednej zdravotníckej škole absolvovať.

„Prišla za mnou riaditeľka a so slzami v očiach povedala: ,Julka, ty sa pravdepodobne na školu nedostaneš, pretože boli za mnou,’“ opisuje prvú skúsenosť so Štátnou bezpečnosťou. I keď riaditeľka nikoho nemenovala, Júlia vedela, že ju dobieha trest za útek súrodencov. Ako študentka, ktorá zmaturovala s vyznamenaním si prihlášku predsalen podala. Pre obavy rodičov sa však prijímacích skúšok nakoniec nezúčastnila.

Krik za platne z USA

V prvom zamestnaní v nemocnici v Liptovskom Mikuláši narazila Júlia na spoľahlivého nadriadeného, ktorý sa jej pred komunistami neváhal zastať.

„Prišiel na mňa zlý posudok - nábožensky zaťažená a z emigrantskej rodiny. Náš primár si ma napriek tomu vážil. Aj mi povedal, že v nemocnici boli eštebáci. Bola som jediná sledovaná. Pred komisiou vždy hovoril, že je so mnou spokojný,“ opisuje, ako si ju primár vážil a pred komunistami ju vždy bránil.

I keď cítila vo vedení oporu, pred drobnohľadom ŠtB sa Júlia rozhodla v roku 1973 ujsť do Vysokých Tatier, kde pracovala v liečebni. Spis na jej meno však už bol založený a tajným sa úplne neskryla.

„Brat mi posielal z USA platne Beatles či Rolling Stones. Keď som si ich išla prevziať na colnicu, najprv na mňa nakričali, načo mi to je. Ja som mu posielala zasa anglicko-slovenský slovník. Otvorili ho, roztrhali. Po čase som radšej bratovi napísala, aby mi nič neposielal. Bolo mi z toho smutno,“ opisuje praktiky vtedajších colníkov, pre ktorých boli zásielky zo Západu tŕňom v oku.

Nečakané povolenie

Relatívne pokojný život v Tatrách čiastočne ovplyvnila ďalšia životná udalosť - svadba. Júlia stretla Mariána, za ktorého sa po troch rokoch vydala. I on mal pre kňaza v rodine skúsenosť s ŠtB. Prenasledovanie sa tak ešte zintenzívnilo.

„Jeho strýko bol zbavený súhlasu, omše sa vtedy slávili tajne. Stretávali sme sa s ním,“ spomína Júlia. Aby opäť ušli z dohľadu tajných, rozhodli sa presťahovať na vidiek. Chvíľu žili pri Banskej Bystrici, kde si však Marián nevedel nájsť prácu. Keďže hrozilo, že ho pre príživníctvo môžu poslať do väzenie, skúsil to inde. Zamestnať sa mu nakoniec podarilo pri Martine, kde sa aj s manželkou usadili. Priebežne si podávali žiadosti o vycestovanie, ktorého cieľom mala byť emigrácia. Neuspeli.

Za šesť rokov si postavili dom v neďalekých Vrútkach. Myšlienka odchodu z krajiny bola však neustále na stole. Po mnohých neschválených žiadostiach alebo takých, keď dostal povolenie vycestovať len jeden, prišiel zvrat v roku 1986.

„Ja som už nechcela odísť. Usadili sme sa, mali sme zázemie, štyri deti. Manžel však chcel emigrovať,“ spomína Júlia. Odchod presadzoval i preto, že nech žili s rodinou kdekoľvek, vždy sa za nimi ťahal tieň ŠtB v podobe vyhrážok, podozrivých osôb či zvláštnych situácií.

„Tu odvisneš“

„Po narodení tretieho dieťaťa nám začali chodiť výhražné anonymné listy. Bolo v nich: ,Ohrozím na živote vaše deti,’ alebo ,Otrávim vaše deti’. List bol napísaný na kancelárskom papieri, odstrihnutý z väčšieho. Pravdepodobne to mali namnožené,“ opisuje nepríjemné zážitky Júlia.

I pre tieto vyhrážky si nikdy nedovolila nechať deti hrať sa samé na ulici: „Nemohla som si dovoliť odbehnúť do bytu, keď sa hrali na sídlisku. Stále som ich strážila.“

Nepríjemnej skúsenosti sa však nevyhli ani ony. Najstaršia dcéra zažila šikanu priamo v škole. „Jedna z učiteliek, zarytá straníčka, ju ako druháčku na základnej škole vzala do telocvične k lanám na šplhanie a povedala jej: ,Ak neprestaneš chodiť do kostola, tak tu odvisneš.“

Pre vieru a návštevu kostola sa Júlia pravidelne dostávala do zvláštnych situácií, ktoré v nej vyvolávali obavy. Pred kostolom ju občas čakávali muži v oblekoch, ktorí ju nasledovali a prihovárali sa jej.

„Vo Vrútkach ma počkal pred kostolom viackrát. Kráčal pri mne a po čase prehovoril: ,Ja sa vám čudujem, že chodíte do kostola ako tie staré babky a počúvate, čo vám kňaz natára.’ Ja som mu raz povedala, že dvere sú otvorené a môže vojsť a zistiť, čo kňaz hovorí.“

Niekedy prišli na rad aj vyhrážky o tom, že má Júlia s návštevou omší prestať, pretože na to môžu doplatiť jej deti. Nepríjemné zážitky opísala manželovi, čo u neho ešte viac umocnilo túžbu po odchode.

Pozor na československú ambasádu

Po povolení v roku 1986 začali manželia Ševčíkoví plánovať odchod. Malo ísť o rodinnú dovolenku v Juhoslávii. Návrat z nej však plánovaný nebol. Aby nevzbudili pozornosť, zbalili si len to, čo naozaj

človek potrebuje na letnú dovolenku. Žiadne zimné oblečenie či veľké obnosy peňazí neprichádzali do úvahy.

Po noci u starých rodičov v Bratislave sa šesťčlenná rodina vydala 11. júna 1986 vlakom smer Záhreb. K moru už nepokračovali. Smerovali na takzvaný U.N. Office pre emigrantov.

Keďže mali so sebou štyri deti, vybavili ich prednostne hneď v prvý deň. Nasledovali otázky o tom, či naozaj a prečo chcú žiť v zahraničí a či sa naozaj nechcú vrátiť. Akonáhle opísali svoje zážitky, úradníkom bolo všetko jasné. Rodina dostala ubytovanie i stravu. Vybavovanie formalít trvalo šesť mesiacov.

„Šéf úradu nám povedal že sme museli mať naozaj vážny dôvod, keď utekáme so štyrmi deťmi. Upozornil nás, aby sme sa držali ďaleko od československej ambasády, pretože v minulosti sa stali, že ľuďom ukradli dieťa,“ spomína Júlia.

Neúcta a krik

Po príchode do USA žila rodina spočiatku u Júliinho brata. Po troch mesiacoch sa Marián zamestnal a ubytovali sa na priváte. Domovom sa im stal Michigan. Deti začali chodiť do školy a medzi spolužiakmi mali veľa cudzincov. Vďaka špeciálnemu vzdelávaciemu plánu sa rýchlo naučili po anglicky.

„Ja som mala radosť, cítila som sa ako človek. Nik ma nesledoval, nevyhrážal sa a nekričal po mne,“ opisuje svoje dojmy zo života v USA. Kým v Československu sa pri pôrode štvrtého dieťaťa stretla s nepochopením, v USA cítila zo strany ľudí, z ktorými sa stretla rešpekt.

„Na Slovensku mi povedali, že som asi chorá, keď mám štyri deti. Keď som rodila štvrté dieťa, v pôrodnici na mňa najprv, nakričali, že koľko chcem mať detí. Ak by to urobil nejaký lekár dnes, pacient by sa okamžite sťažoval. Vtedy som si mohla akurát tak odrodiť sama.“

„Srdce ma ťahalo domov“
Rodina žila pokojný život v Spojených štátoch bez vyhrážok, šikany a strachu. Spoza veľkej mláky sledovala aj revolučný 17. november 1989. Informácií o krajinách východného bloku však v USA nebolo veľa.

„Celý čas som plakala, manžel bol na poľovačke v Kanade. Vedeli sme, že režim to neprežije“

Idylický život trval štyri roky. Mariánovi sa totiž začiatkom 90. rokov rozvinula agresívna forma rakoviny.

„Po tom, čo mu chorobu diagnostikovali, ma začalo srdce ťahať domov,“ vysvetľuje Júlia dôvod, prečo sa rozhodli vrátiť na Slovensko. Manžel zakrátko na to zomrel. Mal 38 rokov. Po jeho smrti sa už rodina do USA nevrátila.

Júlia sa po čase pokúsila získať dom, ktorý im komunisti vzali po emigrácii, keď ich v neprítomnosti pripravili o majetok a občianske práva. Nepodarilo sa. Úrady povedali, že prišla neskoro. Ústav pamäti národa zároveň požiadala o to, aby mohla nahliadnuť do spisu. Dozvedela sa však iba, odkedy ju sledovali. Žiadne konkrétne osoby tam uvedené neboli.

Na časy totality má dodnes trpké spomienky. Občas sa zamýšľa nad tým, či by ju rovnaký osud postretol, keby zostala v Československu. Ľudí, ktorí s nostalgiou spomínajú na minulý režim, neodsudzuje. Skôr ľutuje. Nepopiera však, že istá skupina Čechov a Slovákov mohla mať naozaj v minulom režime dojem, že sa žije dobre.

„Je mi to ľúto, pretože tí ľudia nepoznajú pravdu a podstatu. Nevedia, že existovali takí ľudia, ako ja. Nemohli študovať, chodiť do kostola, sledovali ich, vyhrážali sa im,“ dodáva.

„Ja som mala radosť, cítila som sa ako človek. Nik ma nesledoval, nevyhrážal sa a nekričal po mne,“ opisuje svoje dojmy zo života v USA. Kým v Československu sa pri pôrode štvrtého dieťaťa stretla s nepochopením, v USA cítila zo strany ľudí, z ktorými sa stretla rešpekt.